Haló, True Calling? Robiť iba to, čo nás baví, možno vôbec nestačí

Naša generácia sa naučila vnímať kariéru ako životnú misiu. To ale neznamená, že musí byť jediná.  

Do kaviarne sa nahrnie zničený a znechutený chapík. Má pocit, že jeho život stráca zmysel, pretože ani tesne pred tridsiatkou netuší, čo by mal v živote robiť. Niežeby nevedel získať prácu. On si len nie je istý tým, či je jeho zamestnanie tým skutočným poslaním v živote. A čo ak nie? Z notoricky známej scény, v ktorej sa Chandler Bing pokúša mať z práce viac, než len dobrý pocit a vysoký plat, je dnes každodenná story stoviek iných mladých ľudí. Je to naše presvedčenie, očakávania okolia, alebo akási všeobecná mienka o tom, že úspešní ľudia sú tí, ktorí sa rozhodli zasvätiť život jedinému povolaniu? Začína sa to už kdesi v detstve, keď si osvojujeme odpoveď na to, kým sa chceme stať, až vyrastieme. Dospejeme, ocitneme sa na trhu práce a budeme nútení zodpovedne pristupovať k nášmu životu. A s každým ďalším rokom si túto zodpovednosť pripisujeme čoraz viac. Každým zlyhaním, neúspešným pracovným pohovorom a pôsobením na miestach, ktoré sme prijali iba preto, lebo sme jednoducho museli čosi robiť. 

S poslaním uspieť 

Mať v živote jasno, prinajmenšom v otázkach vlastného smerovania, sa tak akosi očakáva. Očakávame to napokon aj sami od seba. A keď sa napokon rozhodneme niečomu venovať naplno, tak len veľmi ťažko sa nám vzdáva predstavy, že sme na správnej ceste. A občas na tejto ceste dosiahneme úspechy, ktoré nás presviedčajú o tom, že by sme mali pokračovať a ísť ďalej. Nezodpovedanou otázkou však zostáva, ako ďalej ísť, kedy nájsť cieľ a či ho vôbec hľadať, alebo jendoducho tomu všetkému nechať otvorený koniec.

Internetom v posledných rokoch koluje príbeh o Američanovi, ktorý stihol do štyridsiatky pôsobiť v námornom letectve, byť profesionálnym ostreľovačom, vyštudovaným chirurgom a napokon astronautom. Taký novodobý Chuck Norris. Reč je o Jonnym Kimovi. Iba s tým rozdielom, že ani on sám netušil, kam ho život dostane. Ešte než dovŕšil Kim šestnásť rokov, bol spolu s mamou obeťou pravidelného domáceho násilia. Jeho vlastný otec mu hrozil zastrelením. Napokon ho "iba" omráčil niekoľkokilovou činkou. Kima tento zážitok poznačil doživotne. O to viac, že ešte v tú noc o svojho násilníckého otca prišiel pri prestrelke s policajtmi. Jeho motívom nebolo uspieť, ale prežiť. A prekonať strach z toho, čo mu ešte život prinesie. 

Ani dospelosť nie je rovná čiara

To, čo nám život prinesie, sa však nemusí zhodovať s tým, ako máme naplánovanú kariérnu dráhu. Dokonca nás z tejto dráhy môžu rozličné okolnosti opakovane a niekoľkokrát stiahnuť. Len málokto z nás si môže povedať, že sa venuje povolaniu, ktoré si vysníval v detstve. A tak je to správne. Naše chápanie súvislostí a povinností sa vekom mení.

Neprestáva sa meniť ani v dospelosti. To, ako vnímame pojem dream job pri vstupe na pracovný trh a po pätnástich rokoch na ňom, napovedá veľa o tom, aké sú naše skúsenosti, čo ešte od života a kariéry očakávame a kam chceme, ako osobnosti, dospieť. Stigmatizovaný pojem "career hoppers" je čímsi, čo sa nevyníma dobre v životopise a vonkoncom nie na LinkedIne, kde uvádzate uplynulé štyri mesiace pôsobenia na mieste, z ktorého ste sa rozhodli odísť, pretože "to nebolo ono". Je to však naozaj taká hanba, opustiť miesto, kde nám to viac nedáva zmysel? Nie je azda toto znakom toho, že sme vďaka týmto epizodickým a nenaplňujúcim pracovným skúsenostiam prehodnotili naše potreby a očakávania v kariére? 

Ten telefonát z personálneho 

Na všetko dnes existujú pravidlá. Zásady správneho obliekania na pracovný pohovor. Zásady toho, ako vyvolať dobrý dojem do desiatich sekúnd. A takisto zásady toho, ako sa stať úspešnými. Azda najčastejšou a najviac preceňovanou býva práve tá, ktorá nám z každej strany diktuje, aby sme robili to, čo nás skutočne baví a napĺňa. Povedal vám však niekto, dokedy to máte robiť? Naozaj máme robiť to jedno jediné po zbytok života?

Keď vám teda nabudúce v rámci telefonátu z personálneho položia otázku, kde sa vidíte o takých päť až desať rokov, neváhajte odpovedať tak, ako to cítite. Na mieste, ktoré bude korešpondovať s vašimi životnými potrebami a očakávaniami. Byť nútení a presviedčaní o tom, že v našom živote má existovať len jediný true calling, je totižto nebezpečné a frustrujúce. Ak by si Chandler Bing nebol uvedomil, že jeho práca je len prácou, nebol by sa napokon ocitol v osobnostnej kríze, ktorá mu pomohla uvedomiť si, že aj práca v reklamnom biznise môže byť vzrušujúca. Hoci takýmto uvedomeniam obvykle predchádza naše vlastné mentálne väzenie a strach z neznáma, je to zároveň cesta k tomu, ako objaviť ďalší, nasledujúci true calling. S veľkou pravdepodobnosťou, nebude posledný. Dôležité je hlavne to, aby ste ho vy sami vnímali ako správny.