Študentka Dominika: Kde máme získať prax, keď sa pred nami školy a pedagógovia uzavrú?

Študentka Dominika Prekopová má vo svojom povolaní jasno. Chce sa venovať deťom. Preto jej kroky smerovali na odbornú pedagogickú školu v Trenčíne. Už tam nadobudla skúsenosti s povinnou praxou. Po strednej sa rozhodla pre odbor predškolská a elementárna pedagogika na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Teraz je študentka druhého ročníka magisterského štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave. Na vysokej škole ju prax nemilo prekvapila. Nedala jej to, čo od nej očakávala. V článku sa dozvieš, kde vidí najväčší problém a ako si aj napriek tomu našla prácu snov.

Už počas strednej školy si mala povinnú prax. Ako to prebiehalo?

Študovala som na strednej pedagogickej škole v Trenčíne odbor Učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo. Povinnú prax sme mali počas všetkých štyroch rokov, čo považujem za veľké pozitívum. Zo začiatku sme mali prax formou ,,náčuvov“. Tá spočívala v pozorovaní. Sledovali sme pani učiteľky a deti a robili si z toho záznamy. Tie sme po skončení praxe museli odovzdať na kontrolu. Potom nasledovala priebežná, súvislá alebo hybridná prax. 

To je aká?

Priebežná bola napríklad každý utorok, počas celého roka. Túto prax nám zabezpečovala škola. Buď na svojich pracoviskách, alebo v spriatelených škôlkach. 

Súvislá bola dva týždne v každom roku a mohli sme si ju vybrať sami. Škola ju musela len schváliť. Túto možnosť som využila a praxovala som v Materskej škole v Pruskom. Viedli nás učiteľky s dlhoročnými skúsenosti. Niektoré dokonca učili ešte mňa. Bola to skvelá skúsenosť a veľa som sa toho naučila. Nechali ma učiť prakticky od začiatku, celé dni, pod ich dozorom. Dostala som od nich veľa kvalitných rad

Hybridnú som mala v treťom a štvrtok ročníku, je to kombinácia predošlých dvoch. 

To bola prax na strednej škole. Keď túto skúsenosť porovnáš s praxou na vysokej škole je to rozdiel?

Je to obrovský rozdiel. Počas bakalárskeho štúdia som síce absolvovala aj priebežnú, aj súvislú prax, ale nedala sa porovnať s tou, ktorú som zažila. Okrem toho na vysokej škole bolo praxe oveľa menej. Veľakrát som sa vyjadrila, že keby som nechodila na strednú pedagogickú a nezažila ,,tú pravú prax“, nikdy by som nevedela to, čo viem teraz. 

A čo magisterský stupeň, je tam praxe viac?

Nie. Práve naopak. Prax je tam za celá dva roky iba jeden mesiac, súvislo. To je podľa mňa veľmi málo na to, aby sme získali potrebné skúsenosti. Prax by sa mala počas rokov na vysokej škole stupňovať a nabaľovať, nie naopak.

Nechcem tým povedať, že za to môžu konkrétne vysoké školy. Obe univerzity mi dali do života veľa. Chcem poukázať najmä na zle je nastavený systém. Prax počas štúdia by mala byť  samozrejmosťou, malo by jej byť dostatok a mala by byť kvalitná. 

Teba teda zachránilo to, že si mala odbornú pedagogickú a tam bola prax kvalitná, čo ale iní študenti? 

Tí to mali určite ťažšie ako ja, čo sa týka praxe. Veľa študentov prišlo z gymnázia, alebo obchodnej. Mali veľa vedomostí z iných oblastí, ale nemali absolútne žiadnu skúsenosť s materskými školami. Bolo to pre nich ťažké a mnohé moje spolužiačky po čase zistili, že v školstve pracovať nechcú. Možno ich odradila aj prax, ktorá im jednoducho neposkytla dostatok reálnych skúseností.

Ako si spomenula, tvoja univerzita mala spriatelené škôlky, v ktorých študenti praxujú. Mohla si si vybrať, kam chceš ísť, alebo ti ju pridelila?

Univerzita nám vždy materskú školu, kam máme ísť  pridelila. Predtým sa ale snažila zisťovať preferencie. Zohľadnila predovšetkým bydlisko. S kamarátkou sme napríklad bývali na Klokočíne v Nitre, a tak nám vybrali škôlku tam. Nie vždy to ale bolo možné. Stalo sa nám aj to, že sme si vybrať nemohli a jednoducho nás, niekam náhodne priradili. 

Čo si od praxe z počiatku očakávala a ako sa tvoje očakávania naplnili, respektíve nenaplnili? 

Keď sa nad tým zamyslím, nemala som asi žiadne očakávania od praxe. Vedela som, do čoho idem, keďže som už predtým pracovala s deťmi. Od malička som chcela byť učiteľka a venovala som sa deťom. Aj vo svojom voľnom čase. Napríklad ako asistent, neskôr animátor v táboroch, školách v prírode, krúžkoch, dobrovoľnom hasičskom zbore v našej obci... Aj tieto aktivity, spoločne s praxou, ma pripravili do života a na moju prácu. 

Je niečo, čo ťa nemilo prekvapilo počas praxovania v rôznych materských školách?

Prekvapilo ma zistenie, ako je vnímaná pozícia pedagóga v dnešnej dobe. To je ale na dlhé rozprávanie. Poviem len jedno. Ja sa snažím svojou prácou dokázať, že učitelia si zaslúžia úctu a obdiv. Samozrejme, nie je učiteľ ako učiteľ. Ja sa ale vždy snažím svoje povolanie brať zodpovedne a s plným nasedením. 

Nemusela si vynaložiť žiadne úsilie na to, aby si prax získala. Považuješ to za výhodu?

Určite je výhoda dostať sa už na strednej škole rovno do praxe a učiť sa od začiatku. Veľmi rýchlo som tak pochopila, ako pracovať s deťmi a ako to naozaj v realite funguje. Na vysokej škole by bolo podľa môjho názoru lepšie, keby boli študenti vedení k samostatnosti a mali väčšiu možnosť výberu zariadení.

Pomohlo by, ak by boli školy a zariadenia viac otvorené prijímaniu študentov. Mám pocit, že väčšina škôl sa vôbec nesnaží podporovať budúcich pedagógov. Či už je to zo strachu, alebo neochotou venovať sa im. Je to veľmi smutná vízia do budúcna pre všetkých začínajúcich pedagógov. Preto si pokladám otázku: kde máme získať prax, keď sa pred nami školy, starší a skúsenejší pedagógovia uzavrú?

"Prekvapilo ma zistenie, ako je vnímaná pozícia pedagóga v dnešnej dobe. Ja sa snažím svojou prácou dokázať, že učitelia si zaslúžia úctu a obdiv."

Čo vieš na praxi najviac oceniť? 

Už dávno som pochopila, že len získavaním nových skúseností môžem byť lepšia. Mám veľmi rada, keď mi niekto ukáže nový spôsob výučby. Keď môžem pozorovať starších a skúsenejších pedagógov. Veľmi veľa mi dáva ten zážitok z kvalitného vyučovacieho procesu. Aj keď len sedím a počúvam. Učím sa a doslova ,,odkukávam“ stratégie a komunikáciu pedagógov s deťmi. 

Dokonca viem oceniť aj to, keď mi niekto povie ,,takto to nerob, robíš to zle“. Každý z nás potrebuje spätnú väzbu. Aj keď ma to, popravde, vždy nachvíľu rozladí a občas začnem o sebe pochybovať. S odstupom času ale viem, že ten človek mi chcel len dobre. Posunie ma to vždy ďalej. 

„Pomohlo by, ak by boli školy a zariadenia otvorené prijímaniu študentov. Mám pocit, že väčšina škôl sa vôbec nesnaží podporovať budúcich pedagógov. Či už je to zo strachu, alebo neochotou venovať sa im. Je to veľmi smutná vízia do budúcna pre všetkých začínajúcich pedagógov.“

Tvoja cesta za praktickými skúsenosťami povinnou praxou neskončila. Máš teraz prácu v odbore popri škole?

Áno. Aktuálne pracujem v Súkromnej materskej škole Hviezdičky na Viedenskej ceste v Bratislave. a som veľmi spokojná. Odkedy som na vysokej škole, pracovala som vo viacerých materských školách. K tomuto kroku ma motivoval môj priateľ. Povedal mi, že počas štúdia si môžem aspoň vyskúšať, či tú prácu chcem robiť aj v budúcnosti. Nikdy to ale nebolo to pravé. Preto som stále hľadala. Trvalo mi štyri roky, kým som to našla.

Dá sa stíhať práca aj škola? Sú v materskej škole voči tomu ústretoví?

Aj keď mám zmluvu na trvalý pracovný pomer, dá sa to stíhať. S pani riaditeľkou sme si veľmi sadli. Je veľmi ústretová a záleží jej na mojom vzdelaní. Podporuje ma v dokončení školy. Preto nie je problém, ak mám školské povinnosti. Dá sa s ňou vždy dohodnúť. Samozrejme, mi veľmi pomáhajú aj moje kolegyne, vďaka ktorým sa dá súbežne stíhať škola aj práca.

Myslíš si, že ti k získaniu aktuálnej práce dopomohlo to, že máš v danom odbore prax?

Určite áno, ale nie je to iba o tom. Prax mi pomohla získať základné skúsenosti a vedomosti. Je to ale hlavne o človeku. O jeho prístupe k práci, ďalšiemu vzdelaniu a odhodlaní zlepšovať sa. To, že som si našla dobrú prácu a nechali si ma tam, bolo najmä preto, že som všetkým dokázala, že to chcem robiť a baví ma to. Vtedy aj nadriadený pochopí, že to je iba o osobnosti človeka, nie o tom, či máš tri vysoké školy a desať rokov praxe. 

Je v tvojom odbore podľa teba potrebné robiť niečo naviac? Vzdelávať sa mimo školy, kurzy, workshopy?

Nie je to potrebné, je to priam žiaduce. Povolanie, resp. poslanie pedagóga je o permanentnom vzdelávaní po celý život. Ja som toho názoru, že pedagóg, ktorý si myslí, že už všetko vie, nie je dobrý pedagóg. Neustále prichádza niečo nové, či už technológie, alebo objavy z rôznych oblastí. My, ako pedagógovia, musíme získavať prehľad, učiť sa a ísť s dobou. Či už formou workshopov, kníh, kurzov alebo aj online webinárov. Iba ďalším vzdelávaním sa z nás môžu stať dobrí, kreatívni pedagógovia s otvorenou mysľou.