Slovenskú maturantku prijali na Oxford. Ak sa jej nepodarí získať financie, nebude môcť vycestovať

Úspešný pohovor na Oxford robila z detskej izby. Paulína Vicenová sa ako jediná Slovenska tento rok dostala na prestížnu britskú univerzitu. Jej cieľom je vyštudovať biomedicínu, aby mohla vyvíjať lieky a pomáhať ľuďom s ochoreniami ako rakovina, diabetes či demencia. V ceste za splneným snom jej ale stojí finančná situácia, ktoré sa študentom v Británii po Brexite skomplikovala. Paulínu preto môžete podporiť aj cez crowdfunding.

Biomedicína, ktorú si sa rozhodla študovať, nie je práve odvetvie, o ktorom mladí ľudia bežne snívajú. Vo vede stále pracuje aj viac mužov ako žien. Kedy si sa preň rozhodla ty?

V zahraničí sú biochémia a biomedicína u žien obľúbenejšie. Ja som už odmalička vedela, že by som sa chcela venovať vede. Obaja moji rodičia vyštudovali vedecké smery a aj mňa od detstva bavili rôzne vedecké pokusy. V podstate ma k tomu viedli. Vtedy som ale ešte nevedela, čo presne by som chcela. Veľmi ma bavili napríklad aj jadrová fyzika alebo matematika. Mala som preto obdobie, keď som zvažovala, že pôjdem študovať tieto predmety.

Kedy sa to zmenilo?

Postupne som si uvedomila, že ma to najviac ťahá práve k spojeniu biológie a chémie – k skúmaniu ľudského tela a zdravia. Pôvodne som sa teda rozhodla pre štúdium medicíny. Ale potom som si uvedomila, že viac ako pomáhať priamo pacientom, by som chcela pomáhať doktorom, aby vedeli lepšie pomáhať pacientom. Vďaka biomedicíne budem môcť pracovať na vývoji nových terapií.

Ako vyzerá štúdium biomedicíny?

Ide o komplexný program. Na Slovensku asi taký úplne neexistuje. Zahŕňa základy vývoja liekov, základy neurovedy... Je to podobné ako medicína, no absolventi majú uplatnenie vo farmaceutickom priemysle. Takže aj mojim hlavným cieľom je po štúdiu pracovať na vývoji liečiv a terapii.

Máš aj konkrétnu oblasť, resp. ochorenie, na ktoré by si chcela vyvíjať lieky?

Najviac ma zaujíma epigenetická terapia. Veľmi zjednodušene môžeme povedať, že to, čo máme v génoch, čo zdedíme od rodičov, úplne presne neurčuje to, kto sme. Gény, ktoré má každá bunka v sebe, sa buď vyjadria, alebo nevyjadria. Ovplyvňujú to napríklad chemické látky a vplyv prostredia. Môže sa napríklad stať, že konkrétny gén sa pod vplyvom chemickej látky vyjadrí vtedy, keď sa nemá. A z toho môže vzniknúť choroba. Napríklad diabetes, rakovina alebo aj demencia majú niekedy základ v epigenetike.

A akým spôsobom potom funguje epigenetická terapia?

Je to pomerne novodobý spôsob liečby. Viaceré vedecké tímy dnes pracujú na vývoji liekov, ktoré by sa pokúsili vrátiť epigenetické zmeny späť do normálu. Mali by teda zabezpečiť, aby bunky správne využívali genetickú informáciu zdedenú od rodičov.

Máš vedecký vzor?

Neviem, či je to úplne vedecký vzor, ale obdivujem britského lekára, ktorý píše knihy o farmácii a o vývoji liekov. Volá sa Ben Goldacre. Je autorom bestselleru Bad science [Mizerná veda, poz. red.]. V knihe opisuje nekalé praktiky farmaceutických spoločností. A ďalšie veci, ktorým by sa mali vedci pri výskume vyhnúť. Ďalej hovorí, že štúdie a experimenty môžu niekedy zavádzať ľudí, ktorí si o nich čítajú. Niekedy sú výsledky prezentované tak, že nie je úplne jednoznačné, čo znamenajú. Takýmto spôsobom sa dajú aj manipulovať. Vďaka tejto knihe som si lepšie uvedomila, aké dôležité je vedieť dobre pracovať s dátami. Ben Goldacre je pre mňa najmä vzorom čestnosti.

To je veľmi aktuálna téma. V čase pandémie sa dnes často stretávame s vysokým stupňom nedôvery voči vedcom. Myslíš si, že by sa to dalo zmeniť?

Istý stupeň nedôvery je celkom prirodzený a zdravý. Keď sa dozvieme výsledky nejakej štúdie, alebo že nejaký liek pomáha, musíme sa vedieť spýtať: Odkiaľ tieto výsledky pochádzajú? Sponzoroval niekto článok, ktorom sa o tom píše? Akými metódami vedci prišli na tieto dáta? Je dobré mať kritické myslenie. Ale zároveň, keď informácia príde od uznávaných autorít, je dôležité dokázať odložiť svoje osobné obavy. Napríklad teraz je veľmi dôležité, aby sme sa dali očkovať. Pre dobro spoločnosti. A to aj v prípade, keď ako laici úplne nerozumieme, akým spôsobom vedci prišli na niektoré výsledky a ako vakcínu vyvinuli. V takýchto situáciách je dôležité dôverovať odborníkom.

Poďme teraz chvíľu hovoriť o tebe. Dočítala som sa, že tento rok maturuješ zo siedmich predmetov. Dá sa to vôbec?

Áno. Môžem maturovať zo siedmich predmetov, lebo nechodím do štátneho programu. Moja maturita síce bude platná aj na Slovensku, ale je medzinárodná. Volá sa IB Diploma. Ide o uznávaný diplom, ktorý sa dá získať skoro v každej krajine na svete. Je špecifický tým, že si študenti môžu sami zvoliť predmety, z ktorých chcú maturovať. Malo by ich byť šesť. Minimálne jeden musí byť vedecký, jeden humanitný, jazyk... Sú tam špecifické kritériá, ale sú to vlastne jediné predmety, ktoré tí študenti majú. Potom z nich musia aj maturovať.

Stačilo teda šesť, ale ty si si vybrala sedem...

Myslím si, že je dôležité mať základné vedomosti z rôznych oblastí. Aj pre mňa, ako pre výskumnú pracovníčku v oblasti prírodných vied, je dôležité mať základy napríklad zo psychológie, z ktorej budem maturovať. Lebo aj tá nám napovedá, akým spôsobom ľudský organizmus funguje. Vďaka tomu by som mala získať ucelený pohľad na človeka.

Na IB Diploma sa pripravuješ na Slovensku. Do Bratislavy dochádzaš z Partizánskeho. Prečo si sa rozhodla každý týždeň merať takú dlhú cestu?

IB sa dá na Slovensku študovať na troch školách, ale na Gymnáziu Juraja Hronca v Bratislave je to zadarmo. Ide o štátnu školu. O IB som sa dozvedela, keď som ešte chodila na gymnázium do Partizánskeho. Niektorí bývalí študenti z mojej školy tam boli tiež prijatí. Keď o tom hovorili, bolo to pre mňa veľmi inšpiratívne. Oslovilo ma najmä, že sa môžem do hĺbky venovať tomu, čo ma skutočne zaujíma – biológii a chémii. Keď som si na IB zvolila tieto dva predmety, mala som ich päťkrát do týždňa.

Napriek tomu, bolo to pre teba ťažké rozhodnutie?

Mrzelo ma, že som musela opustiť svojich spolužiakov a učiteľov v Partizánskom. Ale videla som, že je to správny krok pre môj ďalší rozvoj. Myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie. Určite to odporúčam všetkým stredoškolákom, ktorí uvažujú o štúdiu v zahraničí.

Mala si v novej škole problém zapadnúť do kolektívu?

Ani nie. IB je dvojročný program a jeho študenti majú v podstate samostatnú triedu. Približne polovica z mojich spolužiakov chodila už aj na prípravu na IB, ale viacerí sme sa stretli prvýkrát. My ostatí, čo sme predtým študovali inde, sme museli spraviť prijímačky. Som veľmi rada za všetkých ľudí, ktorých som tam stretla. Presvedčila som sa, že na Slovensku máme veľmi veľa šikovných mladých ľudí, ktorí to môžu ďaleko dotiahnuť.

Spomenula si prijímačky. Teraz máš už za sebou aj jedny významnejšie. Ako vyzerá výberový proces na Oxford?

Je omnoho zložitejší, ako výberový proces v Čechách alebo na Slovensku. Pozostáva z viacerých častí. Najprv musí uchádzač napísať motivačný list, v ktorom sa musí odprezentovať. To bolo pre mňa nové. Musí presvedčiť komisiu, že on je práve ten, koho potrebujú na svojej škole. Musí detailne opísať, prečo by ho mali prijať, aké má skúsenosti, čo im môže ponúknuť... Človek sa musí vedieť chváliť. S tým som mala trochu problém. Nechcela som znieť arogantne. Musela som sa to naučiť takto o sebe hovoriť. Viacerí ľudia mi to skontrolovali a pomohli mi. Veľakrát som to prepisovala...

Čo nasledovalo potom?

Ďalšou časťou výborového procesu sú prijímačky. Tie pozostávajú z troch častí. Mala som šesťdesiat minút, aby som odpovedala na tridsať otázok. Išlo väčšinou o logické úlohy, podobne ako pri SCIO testoch. Potom som dostala dvadsaťsedem kvízových otázok z biológie, chémie, fyziky a matematiky. Na tie som mala pol hodinu. A nakoniec som mala tridsať minút na napísanie 500-slovnej eseje. Bolo to stresujúce, ale štruktúra testu mi celkom sadla, takže som z neho nakoniec mala aj pomerne dobrý výsledok. Vďaka tomu ma pozvali na ústny pohovor – interviews.

Tie vyzerajú ako?

Tento rok boli online. To je netypické. Za iných okolností by som musela osobne cestovať do Oxfordu. Teraz som sa s mojimi budúcimi profesormi rozprávala cez počítač, z detskej izby. Ale bolo to fajn. Boli veľmi milí. Vďaka tomu som nebola až tak v strese. Užila som si, že som sa s nimi mohla porozprávať o tom, čo ma zaujíma. Pýtali sa ma, ako fungujú špecifické časti ľudského tela. Rozoberali sme aj rôzne grafy. Bolo to ťažké, ale myslím si, že to bola dobrá skúsenosť.

Koľko ľudí sa priemerne na tvoj odbor na Oxfordskú univerzitu hlási? A koľkých vezmú?

Keď ma pozývali na interviews, prišiel mi e-mail, že tento rok sa na môj odbor hlásilo 537 ľudí. Na interviews pozývali okolo 120 a prijali okolo 40. Tento rok sa hlásilo výnimočne veľa ľudí. Na stránke majú, že prijímajú okolo desať percent. A 40 z 537 je určite menej ako desať percent. Môže to byť pre pandémiu. Počula som, že dnes majú žiaci viac času hlásiť sa na rôzne školy. Navyše, podiel prijatých je nižší pri ľuďoch, ktorí nie sú z Veľkej Británie. Som preto veľmi rada, že si vybrali práve mňa.

To, či človeka príjmu, ale nezávisí iba od výsledkov testov a pohovorov. Popri škole si sa venovala aj rôznym stážam a projektom.

To bolo podľa mňa veľmi dôležité najmä pri tom motivačnom liste. Mala som rôzne akademické, aj neakademické skúsenosti. Ako dobrovoľníčka sa zapájam do komunitných podujatí organizácie Mareena. Jej cieľom je zlepšiť vzťahy medzi cudzincami na Slovensku a Slovákmi. Snažia sa preto integrovať cudzincov do našich komunít. Mojou najdôležitejšou úlohou bolo pripravovať instagramové kvízy o iných kultúrach a sviatkoch. Okrem toho som pomáhala aj s organizáciou rôznych akcií a podujatí. Ďalej som dobrovoľníčila pre Ligu za duševné zdravie počas ich zbierky Nezábudka. Chodila som dobrovoľníčiť aj ako vedúca na letné tábory. Počas týchto skúseností som si mohla lepšie uvedomiť, ako ma baví pracovať s ľuďmi a pomáhať im. Preto som si vybrala aj ten kariérny cieľ. Chcela by som, aby to, čo budem robiť, malo naozaj významný vplyv na spoločnosť.

Hovorila si o dobrovoľníctve, ale kde si stážovala?

V Ústave biomolekulárnej medicíny na Univerzite Komenského v Bratislave. Som veľmi vďačná, že mi tam dovolili byť. Nie je to vôbec samozrejmosť, že ma tam, ako stredoškoláčku, pustili. Mohla som sa zapojiť do rôznych experimentov a výskumov a skúsiť si prácu v laboratóriu. Ale dôležité bolo aj, že som videla, akým spôsobom vedci prezentujú svoj výskum. Ako analyzujú dáta, spracúvajú výsledky svojej práce... Vďaka tomu viem, z čoho všetkého pozostáva práca výskumníka.

Stretla si sa niekedy s tým, že by ťa ľudia málo rešpektovali pre tvoj nízky vek?

Nemyslím si. Asi som mala šťastie na ľudí, ale všetci, s ktorými som sa stretla, boli veľmi ochotní. A boli skôr radi, že sa od nich chcem niečo naučiť. Všetko mi vysvetlili... Skôr ja som vnímala, že som mladšia a chýbajú mi skúsenosti. Napríklad, keď som stážovala v tom laboratóriu. Mávali tam rôzne vedecké prednášky a stalo sa mi, že som si povedala, že tomuto už úplne nerozumiem... Ale bolo pre mňa výzvou sa to naučiť. Myslím si, že aj tí skúsení vedci a odborníci, s ktorými som sa stretla, videli moju motiváciu a preto mi pomáhali.

Zatiaľ sme hovorili o tvojej ceste, ktorú si musela prejsť, aby si sa dostala do Oxfordu. Čo ťa ale čaká teraz?

V prvom rade musím zmaturovať. A nie hocijako. Musím zmaturovať dobre. Teraz sa na to pripravujem, ale ešte ani neviem, či tento rok maturity prebehnú ako zvyčajne. Ale ani potom sa mi nemusí podariť dostať do Oxfordu, keďže stále nemám dostatok financií na školné. Je to náročné, lebo dostatok financií na štúdium musím vydokladovať do konca mája.

Koľko to štúdium stojí?

Ročné školné je 29 000 libier. Čiže viac ako 30 000 Eur. Navyše, okolo 10 000 libier sú životné náklady. Pred Brexitom britská vláda študentom na školné požičiavala. Navyše pre študentov z Európy bolo v tom čase školné asi o dve tretiny nižšie a mohli si naň požičať. To sa dnes už, žiaľ, nedá. Musím teda zohnať peniaze, lebo inak tam nebudem môcť ísť.

Ako riešiš túto situáciu? Kde zháňaš peniaze?

V prvom rade som sa pokúšala nájsť štipendiá, o ktoré by som sa mohla uchádzať. V Anglicku som ale našla iba jedno jediné štipendium, ponúkané priamo Oxfordom. Pokrýva len životné náklady, nie školné. Navyše je mimoriadne ťažké ho dostať, keďže je iba jedno pre všetkých študentov zo strednej Európy. Pravdepodobne ho teda nedostanem, ale dala som si oň žiadosť. Na Slovensku neexistuje vôbec žiadne takéto štipendium. Neviem, prečo. Iné krajiny požičiavajú študentom na štúdium v zahraničí. Fungujú tam aj rôzne nadácie...

Štipendium teda nie je isté. Čo okrem toho robíš?

Rozhodla som sa písať rôznym politikom a organizáciám, či by mi nevedeli pomôcť alebo poradiť. Možno cez grantové výzvy, ktoré som mohla prehliadnuť. Tí, ktorí mi odpísali, boli veľmi milí a povzbudili ma. Ale reálne mi nikto z nich nedokázal pomôcť. Takže moja jediná cesta je hľadanie priamych sponzorov.

Založila si si aj vlastný crowdfunding. Darí sa ti s ním?

Áno. Založila som si blog a transparentný účet. Teraz sa snažím dať o sebe vedieť čo najviac ľuďom, ktorí by mi mohli prispieť a pomôcť. Zatiaľ som vyzbierala asi štvrtinu toho, čo potrebujem. Výsledná suma by mala byť asi 40 000 Eur. To je na prvý rok. Je to veľa peňazí, ale napríklad aj v Čechách je jedna študentka v rovnakej situácii, ktorej sa to podarilo. Dokonca vyzbierala ešte viac, ako pôvodne chcela. Takže myslím, že by sa mi to mohlo podariť.

Ako dlho trvá študijný program, na ktorý sa hlásiš?

Bakalárske štúdium trvá tri roky a magisterské ešte rok. Ale na magisterskom štúdiu je viac možností na štipendium. Ale najdôležitejšie teraz pre mňa je vyzbierať financie na prvý rok. Neskôr by som mohla získať aj podporu konkrétnej spoločnosti, ktorá by videla, že sa mi v prvom roku darí.

Prečo by ťa ľudia mali podporiť?

Chcem povedať, že ak sa niekto rozhodne podporiť ma, nepodporuje len moje osobné ambície. Nie je to o tom, že sa chcem dostať na Oxford, aby som mala diplom z Oxfordu. Myslím si, že na Oxforde dokážem získať veľmi kvalitné vzdelanie práve v tej úzkej oblasti, ktorá ma zaujíma. A tieto skúsenosti viem využiť na pomoc ľuďom, ktorí trpia vážnymi chorobami. Nemôžem nikoho presviedčať, aby mi pomohol, ale som každému darcovi veľmi veľmi vďačná. Často ma až prekvapí, keď vidím, že spolužiaci zo základnej mi posielajú po desať Eur. Niektorí ľudia mi zasa prispeli aj viac, ako som očakávala. Som vďačná za každé Euro. Je super vedieť, koľko dobrých ľudí mám okolo seba.