Michal Sivák: Rómske deti sú potenciálom pre Slovensko, aj keď o tom nevieme

Počas štúdia na vysokej škole učil rómske deti v najväčšej osady v Strednej Európe - Luníka IX. v Košiciach. Michal Sivák v rozhovore hovorí, aké je to učiť rómske deti, čo všetko sa vďaka tejto skúsenosti naučil, ako vzdelával rómskych žiakov prostredníctvom televízie a vlastných videí, ale aj o televíznej relácií Tumenca Khere – S vami doma.

Počas bakalárskeho štúdia ste mali príležitosť učiť rómske deti z Luníka XI v Košiciach. Aké je to vyučovať rómske deti?

Vzdelávať rómske deti je to isté, ako vzdelávať ostatné deti. Nikdy som rozdiely nerobil, vždy je to pre mňa dieťa, žiak a človek. Naopak, niektoré rómske deti potrebujú iný prístup informácií a spôsob vzdelávania. Zásadným problém s ktorým so sa vo výchovno-vzdelávacom procese týkal je problém jazykového kódexu. Preto som zvolil cestu bilingválneho vzdelávania. Rómsky jazyk je pre rómskych žiakov materinským jazykom, ten slovenský je pre ne cudzí jazyk. Musel som zvoliť inú taktiku, ak som chcel aby moji žiaci dostali všetky informácie vedomosti, ktoré som vnímal a vnímam ako dôležité pre život.

Ako ste sa na to pripravili?

Vôbec som sa na to nepripravoval. Išiel som do toho bez akýchkoľvek očakávaní alebo cieľov. Dôležité bolo pre mňa zoznámiť sa s prostredím, v ktorom som mal naplno neskôr pôsobiť. Človek si nemôže hneď nastaviť nejaké ciele, ak nepozná komunitu. Každá komunita na Slovensku je odlišná. Vedel som, že idem do ťažkého prostredia, kde to určite nebude ľahké. Časom som prišiel na to, že som urobil veľmi dobre. Ciele som neurčoval ja, ale moji žiaci. S odstupom času viem povedať, že svoje ciele, ktoré si žiaci určili sú dnes z časti naplnené alebo sa za pomoci iných ešte stále plnia. Pripraviť sa na takúto profesijnú prácu nie je dobré. Ak, má človek očakávania a príde nejaké sklamanie, tak okamžite vycúva. Aj napriek tomu, že som Róm, som to prostredie nepoznal, a preto som očakávania ani nemohol mať.

Spomeniete si na nejakú vtipnú príhodu, ktorú ste zažili na hodine?

Bolo ich viac, ale vždy sme sa snažili vzdelávať sa s humorom. Jedna vtipná situácia sa mi stala, keď sme so žiakmi šli na výlet k pánovi prezidentovi Kiskovi, ktorý si nás pozval na Deň Rómov k sebe. Po dlhej 6 hodinovej ceste vlakom sme vystúpili na hlavnej stanici v Bratislave a šli električkou do mesta. V momente keď sme vstúpili do električky, žiaci z ničoho nič začali kričať „Bratislavááááá“. Všetci sa nás pozerali, ale ja som sa tešil. Bol to pre nich silný zážitok. Po piatich minútach sa ma Dominik spýtal, či sme si nepomýlili mesto, lebo má pocit, že sme v New Yourku.

Naučili ste sa niečo nové vďaka tejto skúsenosti?

Mal som príležitosť pochopiť, čo je to chudoba. Hoc ako študent som viedol nízko štandardný spôsob života, dovtedy som nemal pocit, že viem, čo je chudoba. Ľudia z Luníka IX. mi dali pocítiť, že aj napriek ťažkej životnej situácií sa žiť dá. Viem, že život na sídlisku nie je ľahký a že Rómovia sa musia stretávať rôznymi problémami, ktoré si väčšina ľudí ani nevie predstaviť. Zároveň musím podotknúť, že som z tejto práce vyťažil čo najviac. Reálne som si vedel vyskúšať to, čo som sa v škole naučil. Na druhý deň som si to priamo v škole overil a vyvracal som, čo je mýtus a čo je fakt. Nemožno všetky deti vzdelávať univerzálne slovenským vzdelávacím spôsobom. Každé dieťa je iné a práve na Luníku IX. som si uvedomil, že je dôležité podporovať a rozvíjať individualitu a všestranný rozvoj každého žiaka.

Čo je podľa vás dôležité pri práci s rómskom komunitou?

Prvým základným a dôležitým bodom je pochopiť etalón skupiny a základné hodnoty, ktoré komunita má. Človek, ktorý nepochopí a nevžije sa do komunity s ňou nemôže pracovať. A ak s ňou aj bude pracovať, tak ho to po určitom čase prestane baviť.

Ešte niečo?

V dnešnej dobe sa učitelia sťažujú, že im rómski žiaci nerozumejú. Je dôležité pochopiť a vedieť rómsky jazyk. Je mi strašne ľúto, že vysoké školy nepripravujú budúcich potencionálnych učiteľov pre prácu s rómskymi žiakmi. Práve vzdelávanie rómskeho jazyka v inštitúciách vysokých škôl by sme tento problém vo VVČ v praxi eliminovali. Rómsky jazyk je materinským jazykom pre žiakov z rómskej komunity. Slovenský jazyk je pre nich druhým cudzím jazykom. Dôležitým elementom je jazykový kódex. Pokiaľ si učiteľ a žiak nebudú rozumieť, ťažko sa dostane žiak zo svojho začarovaného kruhu.

Ako im my - spoločnosť, môžeme pomôcť?

Niekedy mám pocit, že si prácu s rómskymi deťmi mýlime s prácou v zoologickej záhrade. Z môjho pohľadu je dôležité vnímať a akceptovať odlišnosť iných komunít a byť mentorom a podporovateľom. Nič iné. Z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia z okolia chodili na sídlisko ako zo zoologickej záhrady s foťákom. Vždy som to odsudzoval a vždy odsudzovať budem. Niekedy sa veľmi ani snažiť nemusíme alebo nemusíme vynaložiť nejakú veľmi veľkú aktivitu. Stačí aj príjemné slovo a povzbudenie, že hen ten, tá, tí to zvládnu a že budú úspešní. Niekedy slovné nasmerovanie je viac ako nejaký grantový projekt z Európskej únie, ktorý sa „snaží“ riešiť tzv. rómsky problém, ktorý v konečnom dôsledku ani rómskym problémom nie je.

Myslíte si, že majú rómske deti rovnaké príležitosti pre štúdium?

Nie. Vždy sa na ne pozerá, ako na rómske deti. V rámci výchovno-vzdelávacieho procesu by mal učiteľ vždy vnímať žiaka ako žiaka, a nie ako rómskeho žiaka. Musíme si uvedomiť, že rómske deti sú potenciálom pre Slovensko. Verím a som o tom presvedčený, že o pár mesiacov či rokov tu budeme mať úžasnú mladú generáciu Rómov, ktorí budú lámať predsudky a stereotypy v spoločnosti. Dnes to stojí na pleciach našej mladej generácie. Ale to proces, ktorý nám bude dlho trvať, aby sme pochopili, že deti inej rasy a náboženstva a podobne sú deti a nie deti inej vrstvy či kategórie.

Vnímate ešte nejaké problémy?

Pandémia nás riadne vyskúšala. Bol problém sa dostať k našim deťom, ktoré žijú v sociálne – znevýhodnenom prostredí. Zásadnou chybou bolo aj venovanie veľkej pozornosti nadaným deťom. Práve tým zo slabších komunít, nehovorím len o rómskych, ale všeobecne, tým sme tú príležitosť nedali. A ak dali, bola prílišne slabá a to nestačilo na riešenie veľkého problému, ktorý nám pandémia podsunula.

Menej ako jedno percento Rómov sa hlási na vysoké školy. Často majú problém dokončiť strednú alebo základnú školu. Prečo to tak podľa vás je?

Náš vzdelávací systém neumožňoval všetkým deťom rovnocenný prístup k vzdelávaniu.

V rómskych komunitách nevnímajú vzdelanie ako dôležitú hodnotu, samozrejme nie všetci. Je to ovplyvnené ich zmýšľaním a socio - patologickým javom. Jednou z príčin patologických javov u Rómov na Slovensku je predčasná sexuálna aktivita, pôrody mladých dievčat a žien do 18 rokov, slabé výchovné činitele, neúplné rodiny alebo, naopak, mnohopočetné rodiny žijúce v nevyhovujúcich podmienkach, ktoré sú už vopred predurčené k neúspechu. Vplývajú na to tri sféry ako je výchovné prostredie, systém hodnôt medziľudských vzťahov a oblasť spoločenskej patológie. Mladí sa veľmi skoro pripravujú na dospelosť. Veľmi rýchlo sa stávajú otcami a matkami. Je dôležité, aby mladá generácia pochopila, že vzdelanie je potrebné a prospešné pre život každého jedinca v spoločnosti. Vzdelanie nie je len cesta k dobrému zamestnaniu, je to cesta do budúcnosti. Vzdelaním sa otvárajú možnosti a príležitosti, viacerí sme toho dobrým príkladom, že je to tak.

Spomínate si na svoje študentské časy? Aký študent ste boli vy?

Bol som takým kontrolórom všetkých. Kontroloval som, kedy prišla pani učiteľka, kontroloval som svojich spolužiakov a všetko si zapisoval do zošita. Bol som cieľavedomý a veľmi prísny na seba. Vždy som sa veľmi snažil a dal do toho všetko. Keď sa nedarilo, tváril som sa, že všetko ide po masle, ale doma v pivnici niekedy padali aj slzy.

Čo bola vaša motivácia k učeniu?

Vždy som chcel byť učiteľom. Podporujúcim elementom bola mama. Vždy nám vravela: “Do roboti mušice chodzic, aľe nemušice robic češko.” (Do práce musíte chodiť, ale nemusíte ťažko pracovať, pozn. red.). Ona sama pracovala v stropkovskej Tesle, potom ako krajčírka. Vie, čo je ťažká práca a chcela nám to uľahčiť. Mamka sa nám venovala. Pamätám si, že sme sa ešte počas prázdnin po konci druhého ročníka na základnej škole v predstihu učili všetci traja súrodenci vybrané slová. Takto to ťahala štyri roky, potom som prebral žezlo ja ako najstarší z trojičiek. Vždy som vzdelávanie vnímal ako hru. Všetko som dramatizoval a prežíval, páčilo sa mi, že som učiteľ.

Dnes, s odstupom času som ešte viac presvedčený o tom, že sen byť učiteľom sa zrodil práve v tomto čase. Mám na to dodnes krásne spomienky. S bratom sme to brali veľmi vážne. Dokonca sme si vytvárali vlastné testy a písomky, opravovali ich červeným perom, v papiernictve sme si nechávali tlačiť prázdne vysvedčenia. Už ako deti sme sa doma so súrodencami hrávali na školu. Dávali sme si tlačiť testy, potom sme si ich opravovali a spolu sme sa učili. Mám pocit, že som v živote mal veľmi veľké šťastie na ľudí. Vďaka ním som pochopil, ako silno sa dá na sebe pracovať aj napriek tomu, že sa niekedy cítime slabí.

Prečo ste chceli byť učiteľom?

Nikdy som si takúto otázku nekládol a prizná sa, že ani neviem. Možno to vychádza z detských čias, keď som ako malý chlapec doučoval súrodencov. Teraz viem povedať, že som si vybral povolanie, ktoré ma neskutočne baví a napĺňa. Som presvedčený, že spoločnosť potrebuje fundovaných učiteľov, ktorí svoju prácu budú robiť s vášňou a so zapáleným srdcom pre všetky deti.

Dotiahli ste to až na vysokú školu. V čom je podľa vás rozdiel medzi vami a vašimi rovesníkmi?

Rozdiely som nikdy nerobil a nikdy ani robiť nebudem. Nepotrebujem porovnávať mojich rovesníkov a seba samého. Mal som v živote šťastie. Stretával som dobrých ľudí, ktorí mi v živote ukázali správny cestu a smer ako ísť. Boli moji radcovia ale aj vzor. Chcel som sa dostať na ich úroveň. Naša mladá rómska generácia potrebuje šance a vzory, ktoré ich presvedčí, že sa to v živote dá.

Aké sú vaše plány po doštudovaní vysokej školy? Plánujete sa vrátiť k vzdelávaniu rómskych detí?

Mám v tom úplne jasno a verím, že sa mi to aj podarí. Plánujem sa vrátiť k rómskym žiakom. Tam je moje miesto a budúcnosť, pretože rómska osada je pre mňa veľmi lukratívne miesto. Mám pár plánov, raz by som chcel postaviť materskú školu, ktorá bude pre všetky deti, bude mať taký inkluzívny charakter, kde by som rád spájal majoritu a minoritu. Plánujem vydať jednu publikáciu, ktorá ponúkne môj pohľad na vzdelávanie rómskych žiakov na Slovensku. Mám ďalšie plány, ale tie nevyzradím.

Stretli ste sa s predsudkami a rasizmom? Ako ste sa s nimi vysporiadali?

Zvyčajne sa to snažím obrátiť na humor. Keď to nejde, tak to vyriešim cestou, aká sa mi ponúka. Niekedy mám pocit, že ľudia, ktorí ma najviac kritizujú a hatejú, mi závidia. Ale nechcem sa o tom presviedčať, lebo mi nemajú čo závidieť. Každý z nás si vyšliape takú cestu akú chce.

Počas karantény ste sa podieľali na príprave vzdelávacieho programu pre rómske deti pre RTVS. Prečo ste sa rozhodli vzdelávať deti cez televíziu?

Vytvorili sme reláciu Tumenca Khere – S vami doma. Našou cieľovou skupinou boli rómske, ale aj nerómske deti z marginalizovaných komunít, ktoré počas dištančného vzdelávania nemali možnosť sa vzdelávať. Relácia je pre nás neskutočný poklad. Je jediná svojho druhu a nikto vo svete počas pandémie nevzdelával rómske deti. Hľadali sme spôsoby, ako sa dostať čo najbližšie k deťom, telka bola jedna jediná možnosť a to sme využili. V skoro každej rómskej rodine sa televízor nájde. Pre rómsku rodinu je veľmi dôležitý, pretože naši Rómovia si zvyčajne cez televízor pozrú nejakú telenovelu či správy.

Cez takýto formát sa vieme dostať k rómskym deťom a niečo ich naučiť. Snažíme sa vysielať dobrú energiu a poznatky, ktoré naše rómske deti zúročia. Televízia sa stáva tou najdôležitejšou formou. Kto má internet, môže si to dokonca pozrieť aj v archíve.

Čo všetko, bolo obsahom vzdelávacieho programu?

V prvej sérií sme sa venovali oblastiam matematiky, práci s informáciami. Témam ako človek a príroda, človek a spoločnosť, jazyk a komunikácia. Riešili sme základne problémy skrz triviá J.A. Komenského - cez čítanie, písanie a počítanie. V druhej sérií sme písali písmenká. Skončili sme pri K.

Komunitu rómskych rodín a detí poznáte dobre. Je pre nich výpadok zo vzdelávacieho procesu obzvlášť negatívny?

Myslím, že áno, pretože sa medzi nimi nájdu aj tie, ktoré sa rady učia. Nie je ich málo. Rodičia im dostatočne vyučovaciu látku vysvetliť nevedia a niektorí to ani po pár pokusoch nezvládnu. Vidím progres v prístupe rodičov, pretože pár z nich mi aj volalo. Treba túto situáciu správne podchytiť a hľadať rôzne alternatívy, ako tieto deti zo sociálne znevýhodneného prostredia učiť. Marginalizované komunity sa dokážu k tejto veci postaviť zodpovedne, potrebujú však podporu a hlavne dobré podmienky na vzdelávanie.

Vo vzdelávaní sme si všetci rovní, ale nielen v tom. Nie všetci majú kvalitné podmienky, no netreba na nich zabúdať. Sám som sa to pýtal svojich bratrancov a sesterníc, či sa im táto situácia páči a či by šli do školy. Ich vyjadrenia ma prekvapili. Chýba im škola, chýbajú im kamaráti a učitelia. Táto situácia pre nich znamená stratu vedomostí. Deti môžu poľaviť a ťažko sa budú rozbiehať, keď táto koronakríza skončí. Ovplyvní to ich existenciu v škole a ich adaptácia bude veľmi náročná.

Aké boli spätné ohlasy? Páčilo sa to deťom?

Deti nám do relácie posielali obrázky, básničky alebo pracovné listy. Bol to krásny pocit, vidieť všetky tie vypracované pracovné listy a k tomu ešte správne. Ale aj keď neboli správne, stále nás to potešilo, lebo vieme, že ten žiak mal snahu, trpezlivosť a ten pracovný list urobil. Aj rodičia si to veľmi vážili.

Plánujete aj ďalšiu sériu?

Áno, v septembri chystáme tretiu sériu, v ktorej dokončime abecedu.