Dávid Dej: Stáž je v súčasnosti nevyhnutná

Ako študent politológie sa stal súčasťou tímu, ktorý organizoval predvolebnú kampaň prezidentky Zuzany Čaputovej. Dávid Dej v rozhovore hovorí, čo vďaka stáži získal, aké má ďalšie plány, ale aj ako zvládol dištančnú výučbu v bakalárskom ročníku.

V prvom ročníku na vysokej škole sa ti podarilo stať súčasťou tímu okolo predvolebnej kampane prezidentky. Ako?

Medzi povinne voliteľnými predmetmi na katedre politológie máme predmet „výskumná stáž“. Chcel som si ho dať, keďže stáž v súčasnosti považujem za nevyhnutnú. Akákoľvek skúsenosť z praxe je popri škole podľa mňa veľmi fajn. Bez ohľadu na kredity by som preto na stáž určite išiel.

A prečo si si vybral práve túto stáž?

Vždy ma lákala diplomacia. Preto som pôvodne chcel ísť stážovať na ministerstvo zahraničných vecí. Ale ocitol som sa v Progresívnom Slovensku. Politika ma tiež baví a chcel som sa v nej angažovať. Môj prvý kontakt s touto stranou bol na ustanovujúcom sneme, na ktorom sa volilo predsedníctvo. Jeho členkou bola vtedy aj Zuzana Čaputová, ktorá bola zvolená za podpredsendíčku. Po pozitívnej skúsenosti z ustanovujúceho snemu som zostal stážovať tam.

Čo bolo náplňou tvojej stáže?

Pôvodne som pomáhal komunitnému manažérovi, s ktorým sme budovali členskú základňu po celom Slovensku. Potom ale prišlo rozhodnutie, že Zuzana Čaputová bude kandidovať na prezidentku. Potešili sme sa. Aj keď v tom čase nebola veľmi populárna, my sme ju poznali a vedeli sme, že by mohla odkomunikovať témy, ktoré sme považovali za dôležité. Tak sme spolu s komunitným manažérom, členmi a členkami Progresívneho Slovenska a dobrovoľníkmi začali zbierať podpisy pre jej kandidatúru.

Ako vyzeral tento proces?

Potrebovali sme 15 000 podpisov. Chodili sme po celom Slovensku. Najmä mimo Bratislavy to bolo veľmi náročné. Keďže ju prakticky nikto nepoznal, stretávali sme sa s rôznymi reakciami. Prešli sme naozaj všetky regióny a celý proces nám trval niekoľko mesiacov.

A čo sa dialo potom?

Čoraz viac ľudí nás poznalo a začalo sa hlásiť, že by nám chcelo pomôcť v rámci kampane. Mojou ďalšou úlohou preto bola koordinácia dobrovoľníkov. Mali sme zapojených čoraz viac ľudí a neskôr sme už nestíhali ani so sociálnymi sieťami. Takže som pomáhal aj tam, najmä s Instagramom. V podstate som pomáhal so všetkým, čo bolo potrebné.

Táto predvolebná kampaň neskôr patrila k tým najvýraznejším. Bola to tvoja prvá skúsenosť s predvolebnými kampaňami. Bolo náročné sa v tom zorientovať?

Ak mám byť úprimný, nikto v tíme dovtedy nemal veľké skúsenosti s kampaňami. Učili sme sa „za pochodu“. Veľakrát sme museli reagovať na situácie, na ktoré sme neboli pripravení. Samozrejme, že to bolo náročné, ale verili sme si. Sám som nejaký veľký tlak nepociťoval. Skôr som veľmi chcel, aby to vyšlo.

Veľkou výhodou stáže je, že človek má príležitosť získať nové kontakty a možnosti. Ako sa to podarilo tebe?

Spoznal som veľa inšpiratívnych a úspešných ľudí. Súhlasím s tým, že je to veľmi dôležitý rozmer stáže. Ja som neskôr zostal v Progresívnom Slovensku. Pomáhal som aj v kampani k voľbám do Európskeho parlamentu a vo voľbách do NR SR som sám kandidoval. Chcel som sa držať tejto línie.

Na začiatku nášho rozhovoru si spomenul, že ťa lákala diplomacia. Už nemáš tieto ambície?

Nehovorím, že túto prácu odmietam, ale skôr sa vidím v národnej politike. Na začiatku asi v parlamente. Stále ale platí, že rezort zahraničia je jeden z tých, ktoré sú mi bližšie.

Pred pár dňami si ukončil bakalárske štúdium a predpokladám, že plánuješ pokračovať aj na magisterský stupeň. Budeš si hľadať ďalšie stáže?

Úprimne, pandémia situáciu so stážami skomplikovala. Uvažoval som aj nad stážou mimo Progresívneho Slovenska. Ale viem, že v tomto období je málo stáží. A aj tie, ktoré sú, sú najmä formou home office. To je podľa mňa príležitosť, ktorú človek nemôže využiť naplno. Takže uvidíme, ako sa situácia vyvinie.

Keď sme pri pandémii, ako si prežíval ten rok dištančnej výučby?

Myslím si, že to ovplyvnilo všetkých. Ja som vôbec nebol zvyknutý robiť veci z domu. Pred pandémiou som sa domov vracal vždy večer, vyspať sa. Okrem toho som športoval a šport bol tiež veľmi obmedzený. Som veľmi spoločenský a chýbalo mi stretávanie sa s ľuďmi. Bolo to náročné obdobie.

A čo sa týka kvality výučby na tvojej katedre? Ako by si ju zhodnotil?

V poslednom semestri bakalárskeho štúdia som už nemal predmety. Ale v tých predchádzajúcich dvoch áno. Chvíľku ma to aj bavilo. Komunikovali sme najmä cez Skype. No nedá sa to porovnať s prezenčnou výučbou. Už len to, že človek nie je so spolužiakmi, postupne stráca denný režim, nemusí nikam ísť... Keď sme chodili do školy, prednášky som vždy počúval, zapájal som sa do diskusií. Za počítačom je to náročnejšie, najmä pokiaľ ide o sústredenosť. Napriek tomu si myslím, že učitelia sa to snažili urobiť najlepšie, ako vedeli. Chápem, že ani pre nich to nie je ľahké.

Ako si už spomínal, tento rok si písal aj bakalársku prácu. Mal si problém so zatvorenými knižnicami?

V bakalárskej práci som sa venoval participatívnym rozpočtom Bratislavy a Košíc. Oveľa väčší problém som preto mal, keď som sa musel skontaktovať s mestskými časťami. Všetci pracovali z domu, nedalo sa tam ísť osobne. Musel som s nimi preto komunikovať len e-mailom, čo bolo veľmi limitujúce. S literatúrou som problém nemal. Veľa zdrojov som našiel aj online.